<?xml version="1.0"?>
<feed xmlns="http://www.w3.org/2005/Atom" xml:lang="cs">
	<id>https://wikisofia.cz/w/api.php?action=feedcontributions&amp;feedformat=atom&amp;user=Romain</id>
	<title>Wikisofia - Příspěvky uživatele [cs]</title>
	<link rel="self" type="application/atom+xml" href="https://wikisofia.cz/w/api.php?action=feedcontributions&amp;feedformat=atom&amp;user=Romain"/>
	<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/wiki/Speci%C3%A1ln%C3%AD:P%C5%99%C3%ADsp%C4%9Bvky/Romain"/>
	<updated>2026-05-14T08:05:51Z</updated>
	<subtitle>Příspěvky uživatele</subtitle>
	<generator>MediaWiki 1.33.0</generator>
	<entry>
		<id>https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Sokrates&amp;diff=56508</id>
		<title>Sokrates</title>
		<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Sokrates&amp;diff=56508"/>
		<updated>2018-12-19T17:00:12Z</updated>

		<summary type="html">&lt;p&gt;Romain: Založena nová stránka s textem „Sokrates a jeho metóda sebazdokonaľovania  „ Viem , že nič neviem . “  οἶδα ουδὲν εἰδώς [oida ūden eidōs]         Najznámejší…“&lt;/p&gt;
&lt;hr /&gt;
&lt;div&gt;Sokrates a jeho metóda sebazdokonaľovania&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
„ Viem , že nič neviem . “  οἶδα ουδὲν εἰδώς [oida ūden eidōs]&lt;br /&gt;
        Najznámejší výrok filozofa Sokrata. Vo svojej dobe veľmi kontroverzná bytosť, človek , ktorý svoju filozofiu prezentoval  svojím životom a udivujúca osobnosť, ktorá vpečatila myšlienky svojej filozofie a prístupy k predmetom skúmania svojím naledovníkom a aj niekoľkým generáciám po nich. My ho teraz z odstupom dejín vieme vysoko hodnotiť už len tým, že celé obdobia rannej antickej filozofie nazývame predsokratovské. A to tým pozoruhodnejšie, že Sokrates sám o sebe nezanechal písané dielo a ani v dielach Platóna, ktorý sa o ňom píše najviac, nie je zmienka, že by &lt;br /&gt;
k tomu mal snahu. *pozn.1&lt;br /&gt;
Jeden z dôvodov vysvetľuje J.Patočka vo svojom úvode k súboru zobraných prednášok :&lt;br /&gt;
„ Doba sama byla nehistorická, společnost ještě nesevřena dokumentací, automatickou úřední pamětí svých dějů; a osoby samy byly příliš zabrány svou úlohou v dané chvíli a v daném místě, úlohou, které sloužily napolo pohrouženy do věčnosti, než aby pomýšlely na světové dějiny, na budoucí sled časů. Jejich vlastním místem byl život, …....... Že takoví lidé tedy nepíší, nevytvářejí děl, není ničím nahodilým, nýbrž tkví v jejich podstatě; ne že by při tom nebyli velikými tvůrci slova — bývají těmi největšími, ale slovo je u nich zasazeno do příležitosti, do okolnosti, do sběhu dějství, krátce — neodrodilé situaci. “  *1&lt;br /&gt;
Skutočne by nás to nemalo v prípade Sokrata prekvapovať, keďže pri bližšom skúmaní  jeho filozofie a jeho vnímania spoločnosti , seba aj ľudí okolo seba to implicitne vyplýva.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Všetky diela o Sokratovi, snáď až na diela Oblaky od  Aristofana, ( a ktoré mu viacmenej bolo osudné,...hoci ešte zďaleka, vzhľadom na čas, kedy bolo napísané, nemohli vystihovať jadro a zmysel jeho filozofie ) napísali filozofi, ktorých Sokrates pri svojej obhajobe nazval „ ...mladí ľudia, synovia najbohatších občanov, ktorí majú najviac voľného času, dobrovoľne ma sprevádzajú a s radosťou počúvajú, ako podrobujem ľudí skúške, a aj oni sami ma často napodobňujú a usilujú sa skúmať iných. “ *2&lt;br /&gt;
Z uvedenej charakteristiky Sokratových nasledovníkov už vyplýva metóda Sokratovej filozofie a  naznačuje  jej cieľ a smerovanie.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Ako teda možno charakterizovať Sokratovu filozofiu vnímania sveta ?&lt;br /&gt;
V jeho prípade by sa skôr hodila charakteristika ako : filozofia vnímania človeka, čo by aj súhlasilo s hodnotením Sokrata podľa novokantovca Ernsta Cassireira „  Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická“ *3&lt;br /&gt;
Sokrates sa považuje za vzor filozofa a to právom, dokonca môžem povedať za vzor čistého filozofa, ktorý svoju filozofiu nezaťažoval politickou aktivitou  ( „ ...žeby som bol už dávno zahynul, keby som sa bol pokúsil zaoberať sa politickou činnosťou ,... pre človeka, ktorý chce naozaj bojovať za právo , ...je nevyhnutné, aby žil ako súkromník a nebol verejne činný.  *4 )  alebo zaoberaním sa  prírodnými  či špeciálnymi vedami. &lt;br /&gt;
Sokrates už skoro na začiatku upustil od pozorovania prírody a skúmania podstaty či ontologického pôvodu sveta. Zameral sa na skúmanie človeka samotného z metafyzického hľadiska ako na jedinú cestu, ktorej výsledkom je mravný úžitok. V jeho prípade bola cesta k spoznávaniu seba samého &lt;br /&gt;
a cesta, ktorú odporúčal svojim spoludiskutérom, zároveň cestou k cnosti a dobru s vytýčením cieľa, ktorým je zušľachťovanie duše.&lt;br /&gt;
Keďže Sokrates skúmal človeka, jeho názory a hlavne rozumnosť čiže múdrosť jednotlivca, celý jeho spôsob vychádzal z najprirodzenejšej ľudskej a ľudom vlastnej komunikácie a to z DIALÓGU.&lt;br /&gt;
Sokrates viedol partnerský dialóg zručne kladenými otázkami na podstatu vecí na vlastnosti&lt;br /&gt;
 a charakteristiku doteraz zdanlivo bežných pojmoch ako dobro, spravodlivosť, prospešnosť,&lt;br /&gt;
 či krása. Hoci jeho partneri boli krátko po začiatku rozhovoru v rozpakoch a plní pochybnosti&lt;br /&gt;
 a neistoty  jeho cieľom  nebolo antagonisticky protirečiť, ani snaha o zmenu názora, ale jeho cieľom bolo hľadanie spoločnej pravdy naladením sa na spoločnú východiskovú platformu s tézou : &lt;br /&gt;
„ Viem ,že nič neviem “. gr. Gnothi seauton.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
V svojej apológii to vysvetľoval takto : &lt;br /&gt;
„…. odchádzajúc uvažoval som v duchu, že som od toho človeka múdrejší; zaiste ani jeden z nás nič nevie dokonale, tento si však myslí, že niečo vie, aj keď nič nevie, ja však tak ako skutočne nič neviem, ani si nemamýšľam, že niečo viem. Zdá sa teda, že som od neho trochu múdrejší práve preto, že si o tom, čo poviem, ani nenamýšľam, že to viem.“  *5&lt;br /&gt;
.“...Zdá sa však občania, že skutočne múdry je len boh a v tejto veštbe hovorí práve to, akú malú cenu má ľudská múdrosť, ba skôr nijakú.  A zdá sa, že to nehovorí o samotnom Sokratovi, ale len tak používa moje meno uvádzajúc ma ako príklad, akoby povedal: „ Ten z vás ľudia, je najmúdrejši, kto ako Soktates poznal, že jeho múdrosť skutočne nemá nijakú cenu .“ * 6“&lt;br /&gt;
Rázne to ďalej zhodnotil v tejto vete : &lt;br /&gt;
„ A nie je potom tá najhanebnejšia nevedomosť spočívajúca v tom, že sa človek domnieva, že vie, čo nevie ? “ * 7&lt;br /&gt;
Keďže Sokrates si uvedomoval túto ľudskú a svoju nevedomosť , vstupoval do dialógu už s určitým nadhľadom, či výhodou a necítil sa ohrozený spochybňovaním zdanlivých istôt a necítil diskomfort zo straty nepodložených presvedčení a z rozporu so sebou samým , ktorá vyzerala priam ako antinómia, čo nemožno povedať o jeho partneroch v dialógu, ktorých táto irónia surovo a nečakane zasiahla.&lt;br /&gt;
Krátko po začiatku rozhovoru  so Sokratom to v Dialógu Akibiades I. vyjadruje takto : &lt;br /&gt;
„ Při bozích , Sokrate již ani nevím, co mluvím, ale docela se podobám člověku, s kterým se děje cosi divného ; neboť při tvých otázkach hned se mi zdá jedno, hned zase něco jiného.“ *8&lt;br /&gt;
Týmto dialektickým prístupom sa zaručila podmienka pochybovania a zároveň otvorenie prístupnosti partnera znížením jeho sebavedomia.&lt;br /&gt;
Nebudem upierať Sokratovi jeho jedinečnosť, keď podotknem, že spoločenský stav a  strata étosu v aténskej spoločnosti mu dopomohli túto odpoveď a  mravnú hodnotu hľadať vnútri subjektu . Podľa Anzenbachera to HEGEL  definoval  ako „ hledat v sobě směram do nitra a ze sebe poznávat a určovat , co je správne a dobré “ *9&lt;br /&gt;
Ale Sokrates enlektiku , čiže kritickú stánku svojej metódy , používal nie na zmenenie názoru iného, ale na spoločné nájdenie pravdy, či cesty ku pravde a to logickou argumentáciou a  použitím sily rozumu . Tento obrat do vnútra k vlastnému rozumu prostredníctvom logos vedie k nájdeniu novej cesty a vedomie slobody rozumu spolu s  možnosťou vlastného poznania priam nabáda  hľadaniu. Doterajší systém automatického prijímania hodnôt, predom predpojatý systém  už bol Sokratesom rozbitý, keďže bežne prijímané postoje a poznatky  boli dokázané ako nedostatočne odvôvodniteľné , prípadne jednostrane hodnotené. &lt;br /&gt;
Východiskom je teda človek , Človek sám o sebe, použitie  slobodného rozumu a vlastými silami získaná pravda. &lt;br /&gt;
V Sokratovskom prístupe by sme veľmi dobre mohli vyjadriť analógiu s modernou  psychoanalýzou, kde poznaním vlastných motívácii, vnútorných pohnútok a odhalením skrytých podnetov a vlastných podmienok nazerania dostávame do rúk silu ich ovládať.&lt;br /&gt;
Hoci toto Sokratovské správanie  predstavované  neustálym chodením, vyhľadávaním partnerov na diskusiu , dokazovaním nemožnosti jednoznačnej deterninácie pojmov a  prezentovaním týchto myšlienok podriadil celý spôsob svojho života, nemožno označiť Sokrata za extrémneho individualistu. 1Pozn. &lt;br /&gt;
A nemožno ho označit ani za výlučného hlásateľa evangelia vnútornej slobody. (podľa H.Maiera) *10          Jednak preto , že z tejto apórie ponúka Soktates východisko, východisko , ktoré sa nám postupne  ukazuje ako svetlo v diaľke  tunela, ktoré naraz v tme zbadáme a ktoré nás ďalej priťahuje , určuje smer, až sa ocitáme v plnom svetle dňa a vieme ako ísť ďalej.&lt;br /&gt;
           Poznaj seba samého znamenalo v Sokratovom prípade : ísť ďalej a konať.&lt;br /&gt;
Konať podľa slobodnéhu užívania rozumu , ciže toto subjektívne poznanie pravdy premieňať na praktické poznanie, respektíve prax alebo etiku. Lebo poznanie dobra nemožno ignorovať, ale samo vedie ku konaniu.     2pzn.&lt;br /&gt;
Ale hlavne preto, že Sokrates seba vnímal sociálne a účel svojho učenia ako cestu k zdokonaľujúcej sa spoločnosti tvoriacimi osvietenými ( ak môžem použiť tento výraz 3pzn.)  jedincami &lt;br /&gt;
 s dôveryhodnou vnútornou mravnou silou nazývajuc ju cnosťou.&lt;br /&gt;
„ Chodím totiž po obci a nerobím nič iné len presviedčam mladých i starých, aby sa v prvom rade &lt;br /&gt;
a tak usilovne nestarali ani o telo , ani o peniaze ako o DUŠU , aby bola čo najlepšia a hlásam : „ Cnosť nevznikla z bohatstva, ale z cnosti bohatstvo i všetko ostatné dobro pre ľudí v súkromnom &lt;br /&gt;
i verejnom živote ! “  “*11&lt;br /&gt;
„Ale, že práve mňa dal boh obci , mohli by ste poznať aj z toho : veď sa to nepodobá konaniu ostatných ľudí, že ja po toľké roky zanedbávam svoje súkromné veci, trpím ich zanedbávanie a stále sa zaoberám vašimi vecami , každého súkromne navštevujem ako otec alebo starší brat &lt;br /&gt;
a presviedčam ho aby sa staral o svoje zdokonalenie. “  *12&lt;br /&gt;
Hoci sa uvedeným enlektickým prístupom Sokrates stáva de facto učiteľom svojim hlavne mladým partnerom v dialógoch, on sám to podáva ako sebazdokonaľovanie na základe vzájomnosti. &lt;br /&gt;
V dialógu s Alkibiadesom to vyjadruje :&lt;br /&gt;
 Sokrates :„ Nuže muj milý, věř mě i tomu nápisu v Delfech  /  Poznaj sám sebe / a věz že to jsou&lt;br /&gt;
                     naši protivníci a ne ti, na které ti pomýšliš; ty bychom ničím jiným nemohli překonat&lt;br /&gt;
                     leda přičinlivosti a odborným uměním. Nedosáhneš li těchto věcí, nedosáhneš ani&lt;br /&gt;
                      toho, aby ses stal prosnulým mezi Helleny a barbary, po čem jak se mi zdá, toužiš &lt;br /&gt;
                      jako nikdo jiný po ničem jiném. &lt;br /&gt;
Alkibiades : Jakou to péči Sokrate je třeba vynakládati ? Mužeš mi to vyložit ? Vždyť se nade  &lt;br /&gt;
                     všechno podobá, že si řekl pravdu.&lt;br /&gt;
Sokrates :    Áno , ale je to věc společného uvažováni, jakým spusobem bychom se stali co&lt;br /&gt;
                    nejlepšími. Neboť si nemysli, že já mluvým o tobě, jak se máš vzdělat, a o sobě ne;&lt;br /&gt;
                    vždyť se od tebe neliším ničím než jedním.  “   *13&lt;br /&gt;
Touto starostlivosťou o dušu Sokrates myslí starostlivosť o človeka, lebo citujem  priamo Sokratesa, (vetou nasledujúcou po logickej argumentácií o užívanom a užívateľovi ) : „ Nuže musí ti být jěšte nějak jasněji dokázano, že duše jest člověk ? “ *14&lt;br /&gt;
Patočka to vysvetľuje takto :&lt;br /&gt;
„Ale je to vnitřní osud, vnitřní určení člověka. Duše rozhoduje o sobě samé a má k tomuto cíli moc, která je jen jí vlastní — poznání pravdy, sílu rozeznání dobrého a zlého. To v nás tedy, co o sobě samém konečně rozhoduje na základě poznání dobrého, je duše u Sokrata. „*15&lt;br /&gt;
„Všecky krátkodeché mravní soudy musí být podrobeny zkoušce, a už to je samo životní rozvrh: vědomě žít, zkoušet se. A jelikož vědomě žít a zkoušet se předpokládá jediné nejvyšší životní, je výzva k tomuto žití vědomému výzvou k žití jednotnému, koncentrovanému, v sobě upevněnému, je tvorbou tohoto pravého a upevněného života.&lt;br /&gt;
Sokratova výzva k starosti o duši se tedy konkretizuje v životní rozvrh negativně-pozitivního vztahu k lidskému dobrému. Je nyní patrno též, jak se v ní splňuje výzva delfského boha, poznej sebe sama, tj. sebe ve svém lidství, ve své omezenosti; poznej svou mez. ...A tak je počátkem nového, tj. mravního života, vynořování naší bytosti jako vpravdě jsoucí, nerozrušené vnitřní sklerózou, toto omezení: poznání sebe je na prvním místě tato skromnost nevědění o posledním podstatném. *16&lt;br /&gt;
Ottov encyklopedický slovník Sokratovú filozofiu vyjadruje takto :&lt;br /&gt;
„ ...presvedčenie, že človek môže poznať dobro, a tým získať základ na osvojenie cnosti, ktorá je predpokladom šťastia. Cestou k tomu je predovšetkým poznanie seba samého a ujasnenie si základov etických pojmov, najmä pojmu cnosti. Sokratov hlavný mysliteľský prínos spočíva vo filozofickom vyjadrení práva jednotlivca na vlastné morálne rozhodovanie, na kritickú reflexiu seba samého aj celej spoločnosti.  “  *17&lt;br /&gt;
      Keď sa vyjadrím jednoduchšie, pre mňa Sokrates predstavuje snahu o nájdenie filozofie rozhodujúcej nielen pre konkrétne konanie v danej chvíli , ale nájdenie filozofie použiteľnej  ako životná  filozofia, ako silu ktorá nám umožňuje, poznať a konať krásno a dobro a to napriek neistote i pokore, ktorou uznávame naše medze. Pri čítaní Sokrata som sa samozrejme nemohla ubránit postrehu analógie a bola som prekvapená podobnosťou hlavne v črtách života a niektorých  prístupov k témam  s  iným významným človekom, a to človekom, ktorý najviac ovplyvnil ľudské dejiny – Kristom. Viem , že táto Sokratova podobnosť samozrejme neušla neskorším filozofom a tí už podľa svojej vlastnej filozofie zdôrazňovali tú či onú Sokratovu črtu a filozofiu (Justinián, Ficinius- prekladateľ Platóna, Erazmus, Kierkegaard, slobodní myslitelia, deisti,  atď ) a  zrovnávali ho s Kristom 4, čo len ukazuje , ako bol Sokrates fascinujúca a provokujúca osobnosť evokujúca či už k vyhradeniu postoja voči nemu alebo  inšpirujúca ďalšie generácie i jednotlivca.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
pozn 1&lt;br /&gt;
 *Ak samozrejme nepočitam básne ,ktoré Sokrates možno napísal posledné dni vo väzení ako splatenie svojho dlhu muzickému umeniu.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
pozn 2  Aj keď o Sokratových rodinných hodnotách by sa dalo uvažovať, čo je vidno aj v dialógu Kriton, kde hodnotí svoje potencionálne možnosti&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
pozn.3Vladislav Suvák :Sokrates a sokratika I. ,Vyd. Prešovskej univerzity 2015 ,pozn.150 na strane 53, „Aristoteles prisudzuje Sokratovi postoj, podľa ,ktorého ten, kto má vedenie o dobrom konaní, nekoná proti tomu, čo je najlepšie.“&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
pozn.4&lt;br /&gt;
Vladislav Suvák :Sokrates a sokratika I. ,Vyd. Prešovskej univerzity 2015 ,pozn.66 na strane 36, „Karl Joel označuje Sókrata ( proti vládnucej interpretačnej tradícii) za typického predstaviteľa gréckeho osvietenstva, ktoré reprezentuje prvá generácia sofistov. Poznamenajme že Sókratés sa voči sofistom ostro vymedzuje predovšetkým v Platónových dialógoch&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
pozn.5&lt;br /&gt;
zo spomínaných podobností je to napríklad ideál svätosti, ideál nadľudského; z lásky k ľudom sa staral o ich dušu, i nápravu, nabádal k pokore; alebo hodnotenie ako charizmatická osobnosť nespútaná spoločenskými názormi; či to,  že sám nič nenapísal, mal mnoho nasledovníkov, ktorí hlásali jeho odkaz, ovplyvnil generácie po sebe a zomrel mučeníckou smtrťou, atď.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Citácie : &lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
*1 Jan Patočka  : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. nakladatelství,1.vydanie 1947, str. 6&lt;br /&gt;
*2 Platon  : Obrana Sokratova ,23C&lt;br /&gt;
*3 http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvs/sokrates_cassirer_e.html&lt;br /&gt;
*4 Platon  : Obrana Sokratova , 31 D-E&lt;br /&gt;
*5 Platon  : Obrana Sokratova , 21 D&lt;br /&gt;
*6 Platon  : Obrana Sokratova , 23 A-B&lt;br /&gt;
*7 Platon  : Obrana Sokratova 29B&lt;br /&gt;
*8 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str. 40&lt;br /&gt;
*9  Arno Anzenbacher : Úvod do etiky, vyd. Zvon ,1994 str.107&lt;br /&gt;
*10 Jan Patočka  : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str.90&lt;br /&gt;
*11 Platon  : Obrana Sokratova,30B&lt;br /&gt;
*12 Platon  : Obrana Sokratova 31B&lt;br /&gt;
*13 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str.51&lt;br /&gt;
*14 Platon : Alkibiades I., vyd. Jan Laichter v Praze 1938, str.64&lt;br /&gt;
*15 Jan Patočka  : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str. 109&lt;br /&gt;
*16 Jan Patočka  : Sókratés . Přednášky z antické filosofie, Státni pedag. Nakladatelství 1947, str. 115-116&lt;br /&gt;
*17 Všeobecný encyklopedický slovník IV.zv, Ottovo nakladatelství 2005, str.208&lt;/div&gt;</summary>
		<author><name>Romain</name></author>
		
	</entry>
	<entry>
		<id>https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Abelard&amp;diff=56507</id>
		<title>Abelard</title>
		<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Abelard&amp;diff=56507"/>
		<updated>2018-12-19T16:45:15Z</updated>

		<summary type="html">&lt;p&gt;Romain: gramaticka oprava&lt;/p&gt;
&lt;hr /&gt;
&lt;div&gt;Pierre Abelard (1079-1142) - subjektivizmus a tolerancia v súhre s dialektikou&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
== Životopis ==&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Do dejín sa zapísal ako excelentný filozof  na prelome patristiky a scholastiky,humanista, zakladateľ modernej morálky, 1 ako zakladateľ konceptualizmu, teológ a filozof s vynikajúcim dialektickým uvažovaním.V prípade Pierra Abelarda je to subjektívny pohľad na hodnotenie vlastných činov, používanie racionality a tiež tolerancia k odlišným názorom.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Bol žiakom Rosscelina (zástancu nominalismu 2) a neskôr žiakom Guglielma z Champeaux (predstaviteľ realizmu 3 ) Jeho život je plný dramatických udalostí, čo len potvdzovalo, že mal bojovnú a vzdornú povahu, ale bol tiež veľmi charizmatický a keď začal vyučovat vo vlastnej škole v blízkosti Paríža (filozofiu, neskôr teológiu) nemal núdzu o poslucháčov. Ottov slovník náučný z roku 1888 to opisuje takto :  &lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
''&amp;quot;Mocen jsa všech řečnických dojmů a podporován skvělými prostředky zevnějšími, postavou, hlasem i odvahou, působil neodolatelně na posluchače valem k němu se sbíhající (míval někdy prý až 5000 posluchačů, mezi nimi jména později proslulá), sláva jeho rostla a vrstevníci nadšenými výrazy velebili jeho učenost i ducha. Tu roku 1117 poznav spanilou a duchaplnou Heloisu, sedmnáctiletou neteř přítele svého, kanovníka Fulberta, stal se učitelem a milencem jejím. Po rozmanitých příhodách, v nichžto velkodušnost Heloisina. ale na straně Abelárdově jakási povážlivá vypočítavost se jeví, dal jej Fulbert ze msty přepadnouti a vyklestiti, aby mu zamezil přístup k vyšším hodnostem. Abelárd zdrcen uchýlil se do kláštera sv. Diviše, ale nepohodnuv se s mnichy opustil sídlo toto a v Nogentu nad Seinou vystavěl si příbytek a kapli věnovanou Svatému duchu Utěšiteli (Paraklét).&amp;quot;''[4]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
S mníchmi v klaštore Saint -denis, ako aj v predošlom kláštore sa nepohodol, lebo kritizoval ich svetský a pôžitkársky život (žili tam s konkubínami a deťmi, kradli), dokonca ho ohrozovali na živote (vo svoej Histórii calamitatum píše ,že sa ho viackrát pokúsili otráviť a ohrozovali mečom).&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
== Teológia ==&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Dvakrát boli jeho diela odsúdené na cirkevných synódach. Prvýkratv Soissons roku 1121, kde mu nebolo dovolené, aby sa hájil, pretože jeho nepriatelia si boli vedomí Abelárdových dialektických a diskutérskych schopností a vedeli, že v sporoch by ich porazil, podobne ako skôr vyvrátil Anselmove názory. [3] Bol donútený hodiť do ohňa svoje dielo „Traktát o jednote a Božskej trojici “.1 Druhýkrat  v roku 1140 na synode v Sens, o ktorú sám požiadal, ale jeho protivníci ho predbehli a dopredu pripravili podmienky na  odsúdenie jeho učenia. O dva roky na to zomrel.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Tieto spory a nespravedlnosti ako aj odsúdenia považoval za väčšie nešťastia a utrpenia ako predchádzajúcu bolesť telesnú, keďže tam sa podľa svojich slov považoval za čiastočne vinného . 2 Rozhodol sa obetovať filozofii svoj život aj manželstvo (uvažujúc nad slovami Cicera, že není možné, aby sa rovnou měrou věnoval manželce i filozofii), a takto presvedčil aj Heloisu, ktorá  sa ho z lásky k nemu vzdala. [3]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Zaujímavé je že jeho autobiografia Historia calamitatum mearum ''&amp;quot;História mojeho utrpenia&amp;quot;'' (1134), písaná ako dopis fiktívnemu priateľovi je jediná autobiografia stredovekého autora. [3] Z diela cítiť silný individualizmus  so subjektívným až narcistickým hodnotením udalosti a vyznieva skôr ako žalostenie nad nedosiahnutým oficiálnym uznaním či pochopením vlastnej snahy o pravdu. Badať autorovu väčšiu lásku  ku filozofii ako k teológii (teológiu tu tvrdí, že začal študovať až na naliehanie žiakov ) a tiež  obdiv či vzor v antických mysliteľoch. Dielo pôsobí ako vlastná apologéza, je však preniknuté silným nezávislým myslením a z autora cítiť vnútornú slobodu a čisté svedomie, a preto nakoniec pôsobí sympaticky. &lt;br /&gt;
Abelárd zameral svoju prácu na tri oblasti, a to už spomenutú teológiu, potom logiku a etiku.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Logiku zahňuje dielo Sic et Non (1121), Dialectica (približne 1120), Logika pre začiatočníkov (1120) a iné, kde sa venoval ako sémantike, tak aj metodickým postupom logiky podľa svojej tézy Intelligo ut credum ( Snažím sa pochopiť, aby som veril )4. Pozoruhodný je spis Sic et Non („Áno i nie“ alebo iný preklad „Pre a proti“), kde zozbieral rôzne výroky svätých otcov, ktoré boli zdanlivo rozporuplné a podnecovali preto k úvahám s cieľom, aby sa čitatelia čo najviac venovali skúmaniu pravdy a tak rozvíjali svoje rozumové schpnosti.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
''&amp;quot;Prológ k Sic et Non je obranou tolerancie v diskusii o cirkevnej tradícii, ukazuje cestu a metódu, ako rozlišovať medzi pravdou a nepravdou.... Múdrosť spočíva v kladení otázok a pravý kľúč k múdrosti spočíva vo vytrvalých ačastých otázkach. ''[1]'' pochybnosťou sa dostávame k otázke, otázkou hľadáme a nachádzame pravdu. Kladenie otázok je nástrojom dialektiky, vedy, ktorá skúma pravdu: 'ten, kto sa pýta, vyjadruje tak svoje vlastné pochybnosti, aby tak získal istotu, ktorú ešte nemá.'&amp;quot;'' [2]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Pri riešení rozporov za nezpochybniteľnú autoritu považoval Písmo a o dielach neskorších autorov tvrdil, že sa má slobodne premýšľať aj pochybovať o nich. Týmto spôsobom bolo vlastne filozofické myslenia teda rozum sudcom i v oblasti náboženských právd. Naproti tomu sa považoval za pravoverného kresťana a aj žil prísnym mnížskym životom a seba považoval sa za verného syna cirkvi. [3]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Bol sčítaný v antickej literatúre a bol presvedčený, že Boh osvietil a odmenil za príkladné životy aj niektorých antických teda pohanských filozofov ( Sokrates, Platón, Seneca, Vergilius, Cicero,) a tí učili niečo z najdôležitejších kresťanských doktrín. [3]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
== Etika ==&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Abelárdove etické úvahy sú na dobu vzniku netypické. Sú originálnym spojením antickej etickej tradície a kresťanskej morálky. Dielo Ethica ( Scito te ipsum ) 1138(?) v preklade „Etika či poznaj sám seba“ už podľa názvu vychádza z princípov Sokrata, ktorý uznával túto tézu. [4] V zmysle kresťanského sokratizmu identifikoval etiku ako poznanie teda vedomie o sebe, keďže pre morálne hodnotenie nie je rozhodujúci len samotný čin, ale aj úmysel konajúceho.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
V diele kladie dôraz nielen na vonkajšie skutky (skutky nepokladá týmto sa menej podstatné), ale aj na vnútorné myslenie z ktorého pochádzajú. Týmto vstupuje úmysel – intentio ako ďalšia premenná do rovnice morálneho hodnotenia. Kritériom etickej kvality sa stáva svedomie jednotlivca a z neho vychádza jeho etický úsudok. Hriech spočíva v úmysle konať chybne, teda keď sa rozhodne konať proti svojmu svedomiu, či už sa čin stal, alebo nestal. Vina existuje už vo chvíli rozhodnutia konať nesprávne. Tento Abelárdov postoj je prísnejší morálny štandard než bežná etika stredoveku. Naproti tomu dotýka sa aj úskalí, ktoré mu odporcovia vyčítali, lebo Abelárd tvrdil, že aj muži, čo ukrižovali Krista boli nevinní, keďže si mysleli, že to majú robiť a neboli si vedomí činenia zla. Súhlas pre konanie je hriešny len vtedy, keď obsahuje opovrhnutie dobrom a spravodlivosťou ( t.j. zároveň Bohom) a správny vtedy, keď ukazuje rešpekt a lásku k dobru.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Ľudská spravodlivosť a súdy sa však oprávnene môžu zaoberať a hodnotiť iba vonkajšími činmi, lebo vnútorné zámery môže poznať len Boh.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
=== Teodicea ===&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Tým Abelárd vysvetľoval, prečo Boh môže z tajomných dôvodov odsúdiť aj ľudí, ktorí nič zlé nevykonali, keďže tvrdil, že Boh musí mať na všetko dôvod. ( Tu vidno silné ovplyvnenie stoickým fatalizmom). [5]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
=== Svedomie ===&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Rozdiel so stoickým pohľadom bol v tom, že v stoickom pohľade cnosti i neresti boli charakteristiky človeka, kým pre Abelarda len vrodené sklony, ktoré človek môže ovládať a naša správnosť alebo hriešnosť jednania záleží od toho, či súhlasíme alebo odmietame ich. Týmto cnosti a neresti označil za eticky neutrálne, činy za indiferentné a rozhodujúcim činiteľom etického hodnotenia určil vnútorný úmysel (intentio). Pokánie má zmysel, len keď slúži k ozajstnej etickej premene človeka. Rozhodnutie preň musí byť teda slobodné a jednotlivec ho musí chápať.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
=== Tolerancia ===&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Dielo Dialogus inter Philosophum, Judaeum, et Christianum 1125/26(?) „Rozhovor medzi filozofom, židom a kresťanom“ obsahuje myšlienku Abelardovej etiky - ideu tolerancie.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
''&amp;quot;Spis Collationes sive Dialogus začína opisom nočnej vízie, v ktorej k autorovi prichádzajú traja muži s rozličnou vierou (diversis fidei sectis) a s prosbou, aby ich rozsúdil. Všetci vyznávajú jedného Boha, no spôsob jeho uctievania je u každého z nich iný. Pohan, nazvaný aj filozof, sa pridržiava prirodzeného mravného zákona, pre žida a kresťana sú východiskom záväzné posvätné knihy. Rôznosť vier a postojov ich vedie k diskusiám, porovnaniu a „rozsúdeniu“ argumentácií. Neúspešné pokusy ukončiť rozhovor a ťažkosti s tým spojené sú dôvodom hľadania sudcu, ktorý sa bude pridŕžať rozumových argumentov.&amp;quot;'' [1]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Celý dialóg pozostáva z dvoch hlavných častí: v prvej vedie dialóg filozof so zástupcom židovského náboženstva, v druhej s kresťanom. Predstavitelia náboženstiev sa priamo nekonfrontujú. Arbiter (štvrtá postava) vstupuje do rozhovorov iba v nepatrnej miere a ani na konci nevynesie záverečné „rozsúdenie“ týkajúce sa prednosti, výlučnosti či pravosti niektorého z náboženstiev. Treba poznamenať, že arbitrom nie je filozof ( lebo jeho postoj je tiež považovaný len za jednu z foriem viery ) arbitrom , ktorý do dialógu zasahuje len minimálne je autor spisu, čo nevylučuje, že Abelárdove myšlienky vyjadruje postava filozofa, prostredníctvom ktorého predstavil svoju koncepciu argumentatívnej teológie. Autor spisu prijíma úlohu arbitra, o ktorú žiada filozof, uvedomuje si však svoju nedostatočnosť, pokiaľ ide o problematické otázky ľudskej existencie (Abaelard 2008a, 86). Zároveň poukazuje na výhodu filozofa pred židom a kresťanom. V argumentácii môže použiť proti nim Písmo a  rozum. Ani jeden z veriacich nemôže hľadať námietky proti písanému zákonu filozofa, pretože ten sa na žiadny neodvoláva. Môžu argumentovať výlučne rozumovými dôvodmi (rationibus), no tými lepšie disponuje práve filozof. Filozof je zástanca prirodzeného zákona. [4]&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Spis celkovo pôsobí ako prejav rešpektu k inému vyznaniu, ale zároveň na právo väzby k vlastnej náboženskej tradícii, tu konkrétne k obhajobe kresťanstva, keďže Abelard nezastával náboženský indiferentizmus. Tolerancia sa prejavuje v postoji, že arbiter sa nakoniec zrieka ulohy vysloviť, kto má v dialógu pravdu. Možno povedať ,že spis predstavuje v konečnom hodnotení rozhovor kresťana so sebou samým.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Každé náboženstvo obsahuje aspoň určitý prvok pravdy, preto kresťanstvo si nemá robiť nárok na to, že je jediné pravdivé. 2Morálne predpisy jednotlivých náboženstiev sú pre morálku zbytočné. Týmto názorom Abelárd zosvetšťuje morálku a oslobodzuje ju od náboženských predpisov [3] Naplnením prirodzeného zákona človeka dosiahnene najvyššie dobro teda šťastie. Zdrojom prirodzeného zákona (nášho morálneho vedenia) je Boh takže okrem toho, že je najúplnejšie vyjadrený v Biblii dosiahli ho prostredníctvom svojej etiky aj pohanskí filozofovia ( praví filozofi ako Sokrates, Seneca ), lebo boli milovníci božskej múdrosti. Práve etika je najvyšším filozofickým poznaním ( posledný predstupeň k teologickému uchopeniu Boha), človek totiž smeruje k Bohu ako k svojemu najvyššiemu dobru (aj keď to smerovanie nemusí poznať ). Prirodzený zákon je zapísaný do podstaty prírody i ľudského rozimu a etika ho odhaľuje.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Okrem prínosu k etike Abélárd sa zapísal do histórie ako zakladateľ konceptualizmu, (koncept ako všeobecný pojem), keď sa snažil vyriešiť problém univerzálii. Abelárdova odpoveď bola ''&amp;quot;universalia in rebus&amp;quot;'' - iniverzálie nie sú pred vecami alebo po jednotlivinách, ale univerzálie sú vo veciach. V skutočnosti, ktorá nás obklopuje sú univerzálie len vo veciach, ale u Boha sú pred vecami ako praobraz stvorenia.  Jeho postoj sa tiež nazýva umiernený nominalizmus.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
V súčasnej dobe je koncept v umení veľmi silným a živým prúdom a  to dokonca tak, že vyraďuje aj estetickú stránku umeleckého diela. „Cieľom konceptuálneho umenia je interaktivizovať reflexívne myslenie príjemcu, ktoré nie je prvoplánovo zamerané na estetické vnímanie artefaktu, ale na jeho ideu a jej významový kontext.“ 1Ktovie či Abelárd v stredoveku tušil, kam sa jeho myšlienky posunú a či by bol rovnako tolerantný k mnohým kontroverzným konceptuálnym dielam, tak ako učil toleranci a rešpektovaniu názorov.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
== Odkazy ==&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
# Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008, str.140 &lt;br /&gt;
# Podľa nominalismu skutočnými sú iba jendnotlivina a všeobecné pojmy sú iba menami. &lt;br /&gt;
# - &lt;br /&gt;
# - &lt;br /&gt;
# To sa aj dnes v teologickom chápaní väčšiny cirkviev považuje v mnohých črtách za heretické a arianistické. To je možno  dôvod prečo existuje tak málo odborných diel o Abelárdovom učení od autorov z radov tradičnej či ortodoxnej teológie. &lt;br /&gt;
# Vo svojom prvom liste Abelardovi Heloisa píše : „ Řekni mi jedině, múžeš li, proč jsi mne po našem vstupu do kláštera, o němž jsi ty sá m   jedině rozhodl, tak zanedbával a tak na mne zapomněl, že jsem nemohla okřát ani rozhovorem v tvé  přítomnosti, ani dopisem v nepřítomnosti....Marne očekávam, že bys byl štedrý v činech, když vidím, jak jsi lakomý v slovech. Až dosud jsem se domnívala, že jsem měla právo na tvuj dík, neboť jsem podle tvé vule   vypnila vše, a doposud setrvávam plně v tvé poslušnosti. Neboť mne , když jsem byla mladičká, nepřivedla      k drstnostnem klášterního obcování náboženská žboznost, ale toliko tvuj rozkaz....Za to jistě nemohu očekávat  od Boha žádnou odměnu, neboť, co jsem učinila , nestalo se z lásky k němu.“ Abelard a Heloisa : Dopisy  utpení a lásky, ODEON Praha 1976, str. 82-83 &lt;br /&gt;
# Kladenie otázok je typická Sokratova metóda, Abelárd túto dialektiku prepracováva a rozširuje &lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
14.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
15. Toto je veľmi odvážna myšlienka na 12.storočie, keď vládla „Náboženská neznášanlivosť. Vyzdvihovanie Božej cirkevnej autority využívalo na podporu nárokov náboženstva na absolútnu pravdu. Keď sa takýto obraz Boha spojil s politickou a vojenskou mocou, výsledkom bolo náboženské prenasledovanie, križiacke výpravy, náboženské vojny,...a to všetko v Božom mene“  Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, Bratislava 2009 Str.193. Treba ešte v tej súvislosti poznamenať, že najväčším Abelárdovým odporcom bol  Bernard z Clairvaux (1090-1153), ktorý zariadil  Abelárdovo odsúdenie na synóde v Sens aj jeho neúspech neskôr po odvolaní u pápeža ( na pápeža   Innocenta II.  mal vplyv,  keďže  sa zaslúžil o jeho zvolenie a bol jeho učiteľ ) . Do histórie vstúpil okrem iného ako  vyhlasiteľ tragickej druhej križiackej výpravy (1147-1149), ktorá mala krvavo pomstiť obete prvých križiackych  výprav (1096-1099).&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
=== Zdroje ===&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
* [1] Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008,&lt;br /&gt;
* [2] „Malé dejiny folozofie“ od Hans Joachim Storig, Karmelitánske nakladatelství 2007, Praha&lt;br /&gt;
* [3] Masarykova univerzita, Dejiny filozofieII./ Abelard https://is.muni.cz/do/rect/el/estud/ff/ps10/phil/web/pa12.html 18.4.2016&lt;br /&gt;
* [4] Filozofia roč.68, č.6 str.481-495 Martin Vašek :„Abelardova filozofická reflexia náboženského dialógu.“&lt;br /&gt;
* [5] AUSPICIA- recenzovaný časopis , vyd.Vysoká škola evropských a regionálnych studií, České Budejovice, červen 2007&lt;br /&gt;
* [6] Tomáš Halik : Noc spovědnika, Nakladatelství Lidové noviny,2.vyd. 2014&lt;br /&gt;
* [7] Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, Bratislava 2009&lt;br /&gt;
* [8] Jeruzalemská Biblia, preklad Anton Botek, Dobrá kniha Trnava 2015&lt;br /&gt;
* [9] Abelard a Heloisa : Dopisy utpení a lásky, ODEON Praha 1976 (Historia calamitatum  Abaelardi, Epistulae ad Heloissam)&lt;/div&gt;</summary>
		<author><name>Romain</name></author>
		
	</entry>
	<entry>
		<id>https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Spinoza&amp;diff=38928</id>
		<title>Spinoza</title>
		<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Spinoza&amp;diff=38928"/>
		<updated>2016-11-07T12:03:36Z</updated>

		<summary type="html">&lt;p&gt;Romain: doplnenie rokov&lt;/p&gt;
&lt;hr /&gt;
&lt;div&gt;„Moc s ktorou jednotlivé veci, a teda aj človek zachovávajú svoje bytie, je sama moc boha, čiže prírody(...), nie však pokiaľ je nekonečná, ale pokiaľ sa môže vysvetliť zo skutočnej esencie človeka(...). Teda pokiaľ sa moc človeka vysvetľuje z jeho činnej esencie, je časťou nekonečnej moci boha čiže prírody.... A to sa práve malo dokázať.“ 1&lt;br /&gt;
Tieto a mnohé podobné vyjadrenia, ktorá obsahuje dielo Etika, vydané roku 1677, zaraďuje jeho autora Barucha Benedikta Spinózu(1632-1677) k panteistom.&lt;br /&gt;
Dielo Etika bolo celoživotným dielom filozofa B. B. Spinozu, na ktorom s prestávkami pracoval celý svoj tvorivý život, so snahou objasniť svoje chápanie sveta a filozoficky ho podať v racionalisticky  stručne deduktívnom duchu. Samotný názov diela Ethica ordinare geometrico demonstrata (Etika vyložená geometrickým spôsobom) to dobre vystihuje.&lt;br /&gt;
Spinoza bol racionalistom, tvrdil, že podstatu vecí možno poznať iba rozumom- racio, to je jediné zreteľné a pravdivé, zmyslové poznanie (empirické ) je iba povrchné a pomáhajúce.&lt;br /&gt;
Bol ovplyvnený prevažne Réné Descartom a Giordanom Brunom.&lt;br /&gt;
Descartovu dualisticky chápanú ontológiu vo svojich prvých spisoch kriticky rozobral ( odmietol jeho dualistické chápanie sveta a jeho koncepciu vrodených ideí ) a podal svoju monisticko-panteistickú predstavu o svete ( monistickú z hľadiska ontológie a panteistickú z hľadiska teológie.)&lt;br /&gt;
Spinoza v diele Etika začína svoju rozpravu vysvetlením pojmu substancia, ale nie v zmysle hmoty, ale v zmysle základu, jednoty, nekonečna čiže najhlbšej podstaty, čo dobre charakterizuje aj latinský význam slova substancia „ to, co stojí vespod“ 2&lt;br /&gt;
Existuje len jedna substancia , tá je nekonečná (večná ), je príčinou seba samej (causa sui ), je imanentná, tvoriaca ( natura naturans ).&lt;br /&gt;
Boh nie je mimo prírody, nad prírodou, ale v prírode, je to vlastne sama príroda. Všetko v prírode sa deje bezúčelovo ale nevyhnutne.&lt;br /&gt;
Dalej Spinóza pokračuje vyvetľovaním pojmov atribútov ako nedeliteľných vlastností substancie ( myslenie a rozprestierateľnosť )  a tie sa prejavujú v modoch, čiže v spôsoboch existencie teda prejavovaní sa v našom svete. Všetko, čo sa deje je nevyhnutné, kauzálnou príčinou a to na telesnej ako aj duševnej rovine. Spinoza takto vyjadruje myšlienku paralelizmu a zároveň presvedčenie, že všetko je determinované svojimi podmienkami, vlastosťami, náhoda neexistuje. Medzi módami telesnosti a módami mysle nie je kauzálny vzťah 1 , ale jedny druhým navzájom zodpovedajú ( paralelizmus ).&lt;br /&gt;
Čo sa týka etiky a s tým spojených výkladov Spinóza napriek tvrdeniu, že všetko je dané, vysvetľuje pojem slobody pre človeka v zmysle jednak pochopenia nevyhnutnosti, jednak možnosti výberu zo zákonmi a zákonitosťami daných  afektov .  Afekty rozlišuje ako činné a trpné, teda aktívne a pasívne, teda či sme ako ľudia aktívni, teda podporíme chopnosť nášho tela konať alebo schopnosť našej mysle myslieť.&lt;br /&gt;
Spinoza uznáva iba tri základné afekty : radosť, smútok a žiadostivosť ( snaha o sebazáchovu - pud sebazáchovy alebo podľa novšej interpretácie R.Misrahiho nazývaný túžbou 2). &lt;br /&gt;
Dokopy vymenúva 48 afektov. Príklad zlých afektov,  ktoré nie sú cnosťou 3: preceňovanie, podceňovanie, súcit, nenávisť, hnev, ľútosť, pokora, melanchólia, smútok.&lt;br /&gt;
Zdokonaľovanie človeka a jeho smerovanie k dobru je závislé od úrovne poznania, na akú sa človek dopracoval. Túto úroveň možno dosiahnúť prostredníctvom rozumu&lt;br /&gt;
„Trvdenie 52 . Spokojnosť so sebou samým môže vznikať z rozumu a len spokojnosť, ktorá vzniká z rozumu, je najvyššia možná spokojnosť. Dôkaz. Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vznikla z toho, že človek premýšľa sám o sebe a o svojej schopnosti konať.“4&lt;br /&gt;
Táto téma bola pre Barucha Spinozu citlivá vzľadom k jeho osobnej histórii a je zrejmé, že sa voči téme sebaúcty a hľadania zmyslu existencie vymedzoval.&lt;br /&gt;
Baruch Benediktus Spinoza sa narodil v židovskej amsterdamskej rodine, ktorá do Holanska utiekla po prenasledovaní v Španielsku.  Mal excelentné nadanie na štúdium, dostal vzdelanie, ale skoro sa pripojil k voľnomyšlienkárskej skupine a svoje názory prezentoval až priveľmi otvorene a úprimne, nepoužívajúc alegórie a metafóry. To viedlo k jeho exkomunikácií zo židovského spoločenstva a  uvalenej strašnej kliatby , ktorá zahŕňala, doslova život ohrozujúce veci. „ …..a vynášame všetky kliatby, ktoré sa zvestujú v zákone. Nech je prekliaty vo dne , nech je prekliaty v noci, nech je prekliate jeho líhanie, nech je prekliate jeho vstávanie....so všetkými zlorečeniami nebies... Majte sa na pozore, aby sa s ním nikto ústne ani písomne nestýkal, aby mu nikto nepreukázal ani čo najmenšiu priazeň, aby sa nikto k nemu nepriblížilna štyrilakte a nikto nečítal spis, ktorý on vytvoril alebo napísal .“ Po opustení bydliska žil veľmi asketicky a skromne.&lt;br /&gt;
Jeho teologicko - politickú rozpravu, v ktorej sa pokúsil o vedeckú kritiku Biblie (tu sa venoval viac starému zákonu, čo je vzhľadom na jeho bývalé zázemie pochopiteľné a  nový zákon chápal ako ozajstné prirodzené náboženstvo – teda spôsob života Krista v láske k bližnemu, nie zjavenie sa Boha) ostro odsúdili aj ostatné cirkvi.&lt;br /&gt;
Svoj hlavný spis Etika ako aj iné diela sa rozhodol vydať až po smrti a úzkostlivo ho dovtedy, viac ako dva  roky po úplnom dokončení, strážil v zásuvke svojho stola. To sa aj vďaka jeho priateľom podarilo a dielo vyšlo ešte v roku jeho úmrtia.&lt;br /&gt;
Svoje východisko a životné zistenie vyjadril aj v často citovanom výroku  : „Keď ma skúsenosť naučila, že všetky javy, čo sa v pospolitom živote zväčšia vyskytujú, sú márnosti a daromnosti, keď som videl, že všetko, čoho som sa bál a o čo som sa bál, nemá v sebe nič dobrého ani zlého, iba pokiaľ to mnou duševne otriaslo, predsa som si len zaumienil pátrať či jestvuje niečo, ….čoho nájdením a dosiahnutím by  som sa naveky ,ustavične a nesmierne tešil a radoval“1&lt;br /&gt;
Tento citát sa nachádza v Spinozovom diele  Rozpravy o zdokonaľovaní rozumu, a už názov napovedá, kde našiel východisko.&lt;br /&gt;
 Niektoré pozoruhodné citáty o šťastí, cnosti a prirodzenosti človeka objasňujú aj Spinozov postoj k etike. Z kapitoly O ľudskej neslobode alebo o sile afektov :&lt;br /&gt;
„….Netúžime po niečom ,lebo to pokladáme za dobré, ale naopak, pokladáme niečo za dobré, pretože sa o to usilujeme, chceme to, túžime po tom.“2&lt;br /&gt;
Tvrdenia 35 „ Pokiaľ ľudia žijú podľa rozumu, potiaľ sa vždy nevyhnutne zhodujú so svojou prirodzenosťou .“3&lt;br /&gt;
Tvrdenie 21 : „Nikto nemôže túžiť, aby bol šťastný, dobre konal a dobre žil, kto by zároveň netúžil po tom, aby bol, konal a žil, t.j.  aby skutočne existoval“ 4&lt;br /&gt;
Tvrdenie 36 „ Najvyššie dobro je spoločné všetkým tým, ktorí idú cestou cnosti, a všetci sa môžu z neho tešiť rovnako.“5&lt;br /&gt;
Šťastie vrcholí v rozumovej láske k Bohu ( amor Dei intellectualis).  A keďže Boh rovná sa príroda a vlastne všetko, čo existuje, rozumová láska zahŕňa tešenie sa a radosť zo všetkého okolo. Podľa tohto vnímamie sveta- prírody  možno Spinozu nazvať slovami nemeckých romantikov, na rozdiel od neskorších marxistov,  ako „človeka spitého Bohom“. To je pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy že Spinoza si bol vedomý svojej dedičnej smteľnej choroby-tuberkulózy a ako taký sa tešil z každého dňa a každého prejavu prírody.&lt;br /&gt;
Lásku k bohu teda chápe ako lásku ku svetu, prírode a človeku, ale chápe ju ako racionálnu, vedeckú výpravu do spoločenských vzťahov, podopretú kritikou nedostatočného kresťanstva. Jeho  Etiku teda nemožno označiť za kresťanskú ale za stoickú, v zmysle stoického vyjadrenia „ Nemôže žiť blažene nikto, kto dbá len o seba, kto všetko obracia len na svoj prospech: ak chceš žiť pre seba, musíš žiť pre blížneho.“1&lt;br /&gt;
Kritika : &lt;br /&gt;
Spinoza ovplyvnil mnohých humanistov a filozofov, napríklad Shopenhauera, Nietzcheho, Herdera, Goetheho; pekne o ňom písal veľký nemecký básnik Lessing.&lt;br /&gt;
Jeho filozofia má však tendenciu k fatalizmu, poznanie má hodnotu rovno súhlasu a jeho filozofia je zameraná veľmi teoreticky- rodinné hodnoty prakticky neobsahuje a nepochopil myšlienku sebaobetovania.2&lt;br /&gt;
Mnohé jeho koncepcie vychádzajú z toho, čo prežil a reflektoval. Keby nežil v dobe populárneho mechanistického chápania sveta, aj jeho spôsob podania etiky ako matematicko-principiálny  by bol iný, aj keď v dejinách filozofie sa uvedená koncepcia dokazovania občas vyskytuje ( F.Bacon, L.Wittgenstein)&lt;br /&gt;
Osobne si myslím, že pokiaľ by sme boli súčastou imanentnej prírody ako boha a božie myslenie je ako jediné božie myslenie  v nás, monistické chápanie sveta by sme mali chápat zo svojej podstaty a nebolo by treba zložité vysvetľovania s nejasným a neurčitým pochopením. Bolo by nám to zo svoje podstaty jasné, stačilo by sa ponoriť do seba a splynúť s celým vesmirom. Na druhej strane jeho teória jednej substancieje zaujímavá, keďže podľa posledných teórii kvantovej fyziky, rozložené na najmenšie nám poznateľné čiastočky, vesmír so všetkými atribútmi má iba jednu časticovo/ vlnovú podstatu a tá je základom všetkej hmoty, ktorá svojimi vlastnosťami vlastne hmota nie je.&lt;br /&gt;
Podľa slov súčasného astronóma 3, v porovnaní so zhustenou nám nepochopiteľnou energoiu /hmotou vo vesmíre „je človek strašne priesvitný “a málo hmotný .  Ale sme entita schopná abstraktne  uvažovať, rozoberať vlastnú existenciu, reflektovať a hodnotiť seba i utvárať svoje prostredie a snáď sa takto v nás prejavuje to, čo mnohí filozofi nazývali Imago Dei.--[[Uživatel:Romain|Romain]] ([[Diskuse s uživatelem:Romain|diskuse]]) 25. 10. 2016, 08:18 (CEST)romain 25.10.2016&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Odkazy pod čiarou :&lt;br /&gt;
1.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986, str.238.&lt;br /&gt;
	Všetky  ďalej ostatné citáty z diela Etika sú uvedené práve z tohto knižného vydania&lt;br /&gt;
2.Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.247&lt;br /&gt;
3.Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241&lt;br /&gt;
4.Interpretácií Spinozovej etiky a imanencie vcez pohľade R.Misrahiho sa venuje Dagmar Smreková v článku v časopise Filozofia 5/2004, str.318-333&lt;br /&gt;
5.Str.269-276&lt;br /&gt;
6.str.274&lt;br /&gt;
7.-11. str.5,175,259,260,250&lt;br /&gt;
12.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107&lt;br /&gt;
13. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.253&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Zdroje : &lt;br /&gt;
     1. Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241&lt;br /&gt;
     2. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007&lt;br /&gt;
     3.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986&lt;br /&gt;
     4.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107&lt;br /&gt;
5. Michal Suchý, Vlasta Jaksicsová : Malá antológia z diel filozofov I. , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1991&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
6. Dejiny filozofie , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 2008&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
7. Všeobecný encyklopedický slovník, zv.IV,  Ottovo nakladatelství, Praha 2005&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
8. Dagmar Smreková : Imanencia a etika. Spinoza optikou Roberta Misrahiho . In:  Filozofia ,59, 5/2004, str.318-333&lt;/div&gt;</summary>
		<author><name>Romain</name></author>
		
	</entry>
	<entry>
		<id>https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Spinoza&amp;diff=38744</id>
		<title>Spinoza</title>
		<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Spinoza&amp;diff=38744"/>
		<updated>2016-10-25T06:18:05Z</updated>

		<summary type="html">&lt;p&gt;Romain: Založena nová stránka s textem „„Moc s ktorou jednotlivé veci, a teda aj človek zachovávajú svoje bytie, je sama moc boha, čiže prírody(...), nie však pokiaľ je nekonečná, al…“&lt;/p&gt;
&lt;hr /&gt;
&lt;div&gt;„Moc s ktorou jednotlivé veci, a teda aj človek zachovávajú svoje bytie, je sama moc boha, čiže prírody(...), nie však pokiaľ je nekonečná, ale pokiaľ sa môže vysvetliť zo skutočnej esencie človeka(...). Teda pokiaľ sa moc človeka vysvetľuje z jeho činnej esencie, je časťou nekonečnej moci boha čiže prírody.... A to sa práve malo dokázať.“ 1&lt;br /&gt;
Tieto a mnohé podobné vyjadrenia, ktorá obsahuje dielo Etika, vydané roku 1677, zaraďuje jeho autora Barucha Benedikta Spinózu k panteistom.&lt;br /&gt;
Dielo Etika bolo celoživotným dielom filozofa B. B. Spinozu, na ktorom s prestávkami pracoval celý svoj tvorivý život, so snahou objasniť svoje chápanie sveta a filozoficky ho podať v racionalisticky  stručne deduktívnom duchu. Samotný názov diela Ethica ordinare geometrico demonstrata (Etika vyložená geometrickým spôsobom) to dobre vystihuje.&lt;br /&gt;
Spinoza bol racionalistom, tvrdil, že podstatu vecí možno poznať iba rozumom- racio, to je jediné zreteľné a pravdivé, zmyslové poznanie (empirické ) je iba povrchné a pomáhajúce.&lt;br /&gt;
Bol ovplyvnený prevažne Réné Descartom a Giordanom Brunom.&lt;br /&gt;
Descartovu dualisticky chápanú ontológiu vo svojich prvých spisoch kriticky rozobral ( odmietol jeho dualistické chápanie sveta a jeho koncepciu vrodených ideí ) a podal svoju monisticko-panteistickú predstavu o svete ( monistickú z hľadiska ontológie a panteistickú z hľadiska teológie.)&lt;br /&gt;
Spinoza v diele Etika začína svoju rozpravu vysvetlením pojmu substancia, ale nie v zmysle hmoty, ale v zmysle základu, jednoty, nekonečna čiže najhlbšej podstaty, čo dobre charakterizuje aj latinský význam slova substancia „ to, co stojí vespod“ 2&lt;br /&gt;
Existuje len jedna substancia , tá je nekonečná (večná ), je príčinou seba samej (causa sui ), je imanentná, tvoriaca ( natura naturans ).&lt;br /&gt;
Boh nie je mimo prírody, nad prírodou, ale v prírode, je to vlastne sama príroda. Všetko v prírode sa deje bezúčelovo ale nevyhnutne.&lt;br /&gt;
Dalej Spinóza pokračuje vyvetľovaním pojmov atribútov ako nedeliteľných vlastností substancie ( myslenie a rozprestierateľnosť )  a tie sa prejavujú v modoch, čiže v spôsoboch existencie teda prejavovaní sa v našom svete. Všetko, čo sa deje je nevyhnutné, kauzálnou príčinou a to na telesnej ako aj duševnej rovine. Spinoza takto vyjadruje myšlienku paralelizmu a zároveň presvedčenie, že všetko je determinované svojimi podmienkami, vlastosťami, náhoda neexistuje. Medzi módami telesnosti a módami mysle nie je kauzálny vzťah 1 , ale jedny druhým navzájom zodpovedajú ( paralelizmus ).&lt;br /&gt;
Čo sa týka etiky a s tým spojených výkladov Spinóza napriek tvrdeniu, že všetko je dané, vysvetľuje pojem slobody pre človeka v zmysle jednak pochopenia nevyhnutnosti, jednak možnosti výberu zo zákonmi a zákonitosťami daných  afektov .  Afekty rozlišuje ako činné a trpné, teda aktívne a pasívne, teda či sme ako ľudia aktívni, teda podporíme chopnosť nášho tela konať alebo schopnosť našej mysle myslieť.&lt;br /&gt;
Spinoza uznáva iba tri základné afekty : radosť, smútok a žiadostivosť ( snaha o sebazáchovu - pud sebazáchovy alebo podľa novšej interpretácie R.Misrahiho nazývaný túžbou 2). &lt;br /&gt;
Dokopy vymenúva 48 afektov. Príklad zlých afektov,  ktoré nie sú cnosťou 3: preceňovanie, podceňovanie, súcit, nenávisť, hnev, ľútosť, pokora, melanchólia, smútok.&lt;br /&gt;
Zdokonaľovanie človeka a jeho smerovanie k dobru je závislé od úrovne poznania, na akú sa človek dopracoval. Túto úroveň možno dosiahnúť prostredníctvom rozumu&lt;br /&gt;
„Trvdenie 52 . Spokojnosť so sebou samým môže vznikať z rozumu a len spokojnosť, ktorá vzniká z rozumu, je najvyššia možná spokojnosť. Dôkaz. Spokojnosť so sebou samým je radosť, ktorá vznikla z toho, že človek premýšľa sám o sebe a o svojej schopnosti konať.“4&lt;br /&gt;
Táto téma bola pre Barucha Spinozu citlivá vzľadom k jeho osobnej histórii a je zrejmé, že sa voči téme sebaúcty a hľadania zmyslu existencie vymedzoval.&lt;br /&gt;
Baruch Benediktus Spinoza sa narodil v židovskej amsterdamskej rodine, ktorá do Holanska utiekla po prenasledovaní v Španielsku.  Mal excelentné nadanie na štúdium, dostal vzdelanie, ale skoro sa pripojil k voľnomyšlienkárskej skupine a svoje názory prezentoval až priveľmi otvorene a úprimne, nepoužívajúc alegórie a metafóry. To viedlo k jeho exkomunikácií zo židovského spoločenstva a  uvalenej strašnej kliatby , ktorá zahŕňala, doslova život ohrozujúce veci. „ …..a vynášame všetky kliatby, ktoré sa zvestujú v zákone. Nech je prekliaty vo dne , nech je prekliaty v noci, nech je prekliate jeho líhanie, nech je prekliate jeho vstávanie....so všetkými zlorečeniami nebies... Majte sa na pozore, aby sa s ním nikto ústne ani písomne nestýkal, aby mu nikto nepreukázal ani čo najmenšiu priazeň, aby sa nikto k nemu nepriblížilna štyrilakte a nikto nečítal spis, ktorý on vytvoril alebo napísal .“ Po opustení bydliska žil veľmi asketicky a skromne.&lt;br /&gt;
Jeho teologicko - politickú rozpravu, v ktorej sa pokúsil o vedeckú kritiku Biblie (tu sa venoval viac starému zákonu, čo je vzhľadom na jeho bývalé zázemie pochopiteľné a  nový zákon chápal ako ozajstné prirodzené náboženstvo – teda spôsob života Krista v láske k bližnemu, nie zjavenie sa Boha) ostro odsúdili aj ostatné cirkvi.&lt;br /&gt;
Svoj hlavný spis Etika ako aj iné diela sa rozhodol vydať až po smrti a úzkostlivo ho dovtedy, viac ako dva  roky po úplnom dokončení, strážil v zásuvke svojho stola. To sa aj vďaka jeho priateľom podarilo a dielo vyšlo ešte v roku jeho úmrtia.&lt;br /&gt;
Svoje východisko a životné zistenie vyjadril aj v často citovanom výroku  : „Keď ma skúsenosť naučila, že všetky javy, čo sa v pospolitom živote zväčšia vyskytujú, sú márnosti a daromnosti, keď som videl, že všetko, čoho som sa bál a o čo som sa bál, nemá v sebe nič dobrého ani zlého, iba pokiaľ to mnou duševne otriaslo, predsa som si len zaumienil pátrať či jestvuje niečo, ….čoho nájdením a dosiahnutím by  som sa naveky ,ustavične a nesmierne tešil a radoval“1&lt;br /&gt;
Tento citát sa nachádza v Spinozovom diele  Rozpravy o zdokonaľovaní rozumu, a už názov napovedá, kde našiel východisko.&lt;br /&gt;
 Niektoré pozoruhodné citáty o šťastí, cnosti a prirodzenosti človeka objasňujú aj Spinozov postoj k etike. Z kapitoly O ľudskej neslobode alebo o sile afektov :&lt;br /&gt;
„….Netúžime po niečom ,lebo to pokladáme za dobré, ale naopak, pokladáme niečo za dobré, pretože sa o to usilujeme, chceme to, túžime po tom.“2&lt;br /&gt;
Tvrdenia 35 „ Pokiaľ ľudia žijú podľa rozumu, potiaľ sa vždy nevyhnutne zhodujú so svojou prirodzenosťou .“3&lt;br /&gt;
Tvrdenie 21 : „Nikto nemôže túžiť, aby bol šťastný, dobre konal a dobre žil, kto by zároveň netúžil po tom, aby bol, konal a žil, t.j.  aby skutočne existoval“ 4&lt;br /&gt;
Tvrdenie 36 „ Najvyššie dobro je spoločné všetkým tým, ktorí idú cestou cnosti, a všetci sa môžu z neho tešiť rovnako.“5&lt;br /&gt;
Šťastie vrcholí v rozumovej láske k Bohu ( amor Dei intellectualis).  A keďže Boh rovná sa príroda a vlastne všetko, čo existuje, rozumová láska zahŕňa tešenie sa a radosť zo všetkého okolo. Podľa tohto vnímamie sveta- prírody  možno Spinozu nazvať slovami nemeckých romantikov, na rozdiel od neskorších marxistov,  ako „človeka spitého Bohom“. To je pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy že Spinoza si bol vedomý svojej dedičnej smteľnej choroby-tuberkulózy a ako taký sa tešil z každého dňa a každého prejavu prírody.&lt;br /&gt;
Lásku k bohu teda chápe ako lásku ku svetu, prírode a človeku, ale chápe ju ako racionálnu, vedeckú výpravu do spoločenských vzťahov, podopretú kritikou nedostatočného kresťanstva. Jeho  Etiku teda nemožno označiť za kresťanskú ale za stoickú, v zmysle stoického vyjadrenia „ Nemôže žiť blažene nikto, kto dbá len o seba, kto všetko obracia len na svoj prospech: ak chceš žiť pre seba, musíš žiť pre blížneho.“1&lt;br /&gt;
Kritika : &lt;br /&gt;
Spinoza ovplyvnil mnohých humanistov a filozofov, napríklad Shopenhauera, Nietzcheho, Herdera, Goetheho; pekne o ňom písal veľký nemecký básnik Lessing.&lt;br /&gt;
Jeho filozofia má však tendenciu k fatalizmu, poznanie má hodnotu rovno súhlasu a jeho filozofia je zameraná veľmi teoreticky- rodinné hodnoty prakticky neobsahuje a nepochopil myšlienku sebaobetovania.2&lt;br /&gt;
Mnohé jeho koncepcie vychádzajú z toho, čo prežil a reflektoval. Keby nežil v dobe populárneho mechanistického chápania sveta, aj jeho spôsob podania etiky ako matematicko-principiálny  by bol iný, aj keď v dejinách filozofie sa uvedená koncepcia dokazovania občas vyskytuje ( F.Bacon, L.Wittgenstein)&lt;br /&gt;
Osobne si myslím, že pokiaľ by sme boli súčastou imanentnej prírody ako boha a božie myslenie je ako jediné božie myslenie  v nás, monistické chápanie sveta by sme mali chápat zo svojej podstaty a nebolo by treba zložité vysvetľovania s nejasným a neurčitým pochopením. Bolo by nám to zo svoje podstaty jasné, stačilo by sa ponoriť do seba a splynúť s celým vesmirom. Na druhej strane jeho teória jednej substancieje zaujímavá, keďže podľa posledných teórii kvantovej fyziky, rozložené na najmenšie nám poznateľné čiastočky, vesmír so všetkými atribútmi má iba jednu časticovo/ vlnovú podstatu a tá je základom všetkej hmoty, ktorá svojimi vlastnosťami vlastne hmota nie je.&lt;br /&gt;
Podľa slov súčasného astronóma 3, v porovnaní so zhustenou nám nepochopiteľnou energoiu /hmotou vo vesmíre „je človek strašne priesvitný “a málo hmotný .  Ale sme entita schopná abstraktne  uvažovať, rozoberať vlastnú existenciu, reflektovať a hodnotiť seba i utvárať svoje prostredie a snáď sa takto v nás prejavuje to, čo mnohí filozofi nazývali Imago Dei.--[[Uživatel:Romain|Romain]] ([[Diskuse s uživatelem:Romain|diskuse]]) 25. 10. 2016, 08:18 (CEST)romain 25.10.2016&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Odkazy pod čiarou :&lt;br /&gt;
1.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986, str.238.&lt;br /&gt;
	Všetky  ďalej ostatné citáty z diela Etika sú uvedené práve z tohto knižného vydania&lt;br /&gt;
2.Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.247&lt;br /&gt;
3.Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241&lt;br /&gt;
4.Interpretácií Spinozovej etiky a imanencie vcez pohľade R.Misrahiho sa venuje Dagmar Smreková v článku v časopise Filozofia 5/2004, str.318-333&lt;br /&gt;
5.Str.269-276&lt;br /&gt;
6.str.274&lt;br /&gt;
7.-11. str.5,175,259,260,250&lt;br /&gt;
12.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107&lt;br /&gt;
13. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007, str.253&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
Zdroje : &lt;br /&gt;
     1. Dejiny etického myslenia, ed. A.Remišová , Kalligram, Bratislava 2008, str.241&lt;br /&gt;
     2. Hans Joachim Storing : Malé dejiny filozofie, Karmelitanske vydavatelství, 2007&lt;br /&gt;
     3.Filozofické odkazy : Spinoza, red. PhDr. Teodor Munz,CSc, vyd .Pravda 1986&lt;br /&gt;
     4.Teodor Munz: Baruch Benedictus Spinoza (1632-1677), vyd. Veda SAV, 1977, str.106-107&lt;br /&gt;
5. Michal Suchý, Vlasta Jaksicsová : Malá antológia z diel filozofov I. , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1991&lt;br /&gt;
6. Dejiny filozofie , Slov. Pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 2008&lt;br /&gt;
7. Všeobecný encyklopedický slovník, zv.IV,  Ottovo nakladatelství, Praha 2005&lt;br /&gt;
8. Dagmar Smreková : Imanencia a etika. Spinoza optikou Roberta Misrahiho . In:  Filozofia ,59, 5/2004, str.318-333&lt;/div&gt;</summary>
		<author><name>Romain</name></author>
		
	</entry>
	<entry>
		<id>https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Abelard&amp;diff=38087</id>
		<title>Abelard</title>
		<link rel="alternate" type="text/html" href="https://wikisofia.cz/w/index.php?title=Abelard&amp;diff=38087"/>
		<updated>2016-10-06T09:05:52Z</updated>

		<summary type="html">&lt;p&gt;Romain: Založena nová stránka s textem „ Pierre Abelard - subjektivizmus a tolerancia v súhre s dialektikou          Životopis . Kto bol Pierre Abelard (1079-1142) ? Do dejín sa zapísal ako …“&lt;/p&gt;
&lt;hr /&gt;
&lt;div&gt;&lt;br /&gt;
Pierre Abelard - subjektivizmus a tolerancia v súhre s dialektikou&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
       Životopis . Kto bol Pierre Abelard (1079-1142) ?&lt;br /&gt;
Do dejín sa zapísal ako exelentný filozof  na prelome patristiky a scholastiky,humanista, zakladateľ modernej morálky, 1 ako zakladateľ konceptualizmu, teológ a filozof s vynikajúcim dialektickým uvažovaním.V prípade Pierra Abelarda je to subjektívny pohľad na hodnotenie vlastných činov, používanie racionality a tiež tolerancia k odlišným názorom.&lt;br /&gt;
         Bol žiakom Rosscelina (zástancu nominalismu 2) a neskôr žiakom Guglielma z Champeaux (predstaviteľ realizmu 3 ) Jeho život je plný dramatických udalostí, čo len potvdzovalo, že mal bojovnú a vzdornú povahu, ale bol tiež veľmi charizmatický a keď začal vyučovat vo vlastnej škole v blízkosti Paríža (filozofiu, neskôr teológiu) nemal núdzu o poslucháčov. Ottov slovník náučný z roku 1888 to opisuje takto :  &lt;br /&gt;
„ Mocen jsa všech řečnických dojmů a podporován skvělými prostředky zevnějšími, postavou, hlasem i odvahou, působil neodolatelně na posluchače valem k němu se sbíhající (míval někdy prý až 5000 posluchačů, mezi nimi jména později proslulá), sláva jeho rostla a vrstevníci nadšenými výrazy velebili jeho učenost i ducha. Tu roku 1117 poznav spanilou a duchaplnou Heloisu, sedmnáctiletou neteř přítele svého, kanovníka Fulberta, stal se učitelem a milencem jejím. Po rozmanitých příhodách, v nichžto velkodušnost Heloisina. ale na straně Abelárdově jakási povážlivá vypočítavost se jeví, dal jej Fulbert ze msty přepadnouti a vyklestiti, aby mu zamezil přístup k vyšším hodnostem. Abelárd zdrcen uchýlil se do kláštera sv. Diviše, ale nepohodnuv se s mnichy opustil sídlo toto a v Nogentu nad Seinou vystavěl si příbytek &lt;br /&gt;
a kapli věnovanou Svatému duchu Utěšiteli (Paraklét). “ 4 S mníchmi v klaštore Saint -denis, ako aj v predošlom kláštore sa nepohodol, lebo kritizoval ich svetský a pôžitkársky život (žili tam s konkubínami a deťmi, kradli), dokonca ho ohrozovali na živote&lt;br /&gt;
( vo svoej Histórii calamitatum píše ,že sa ho viackrát pokúsili otráviť a ohrozovali mečom). &lt;br /&gt;
Teológia .Dvakrát boli jeho diela odsúdené na cirkevných synódach. Prvýkratv Soissons roku 1121, kde mu nebolo dovolené, aby sa hájil, pretože jeho nepriatelia si boli vedomí Abelárdových dialektických a diskutérskych schopností a vedeli, že v sporoch by ich porazil, podobne ako skôr vyvrátil Anselmove názory. [3] Bol donútený hodiť do ohňa svoje dielo „Traktát o jednote a Božskej trojici “.1 Druhýkrat  v roku 1140 na synode v Sens, o ktorú sám požiadal, ale jeho protivníci ho predbehli a dopredu pripravili podmienky na  odsúdenie jeho učenia. O dva roky na to zomrel. &lt;br /&gt;
       Tieto spory a nespravedlnosti ako aj odsúdenia považoval za väčšie nešťastia a utrpenia ako predchádzajúcu bolesť telesnú, keďže tam sa podľa svojich slov považoval za čiastočne vinného . 2 Rozhodol sa obetovať filozofii svoj život aj manželstvo (uvažujúc nad slovami Cicera, že není možné, aby sa rovnou měrou věnoval manželce i filozofii), a takto presvedčil aj Heloisu, ktorá  sa ho z lásky k nemu vzdala. 3&lt;br /&gt;
       Zaujímavé je že jeho autobiografia Historia calamitatum mearum „História mojeho utrpenia“(1134), písaná ako dopis fiktívnemu priateľovi je jediná autobiografia stredovekého autora. [3] Z diela cítiť silný individualizmus  so subjektívným až narcistickým hodnotením udalosti a vyznieva skôr ako žalostenie nad nedosiahnutým oficiálnym uznaním či pochopením vlastnej snahy o pravdu. Badať autorovu väčšiu lásku  ku filozofii ako k teológii (teológiu tu tvrdí, že začal študovať až na naliehanie žiakov ) a tiež  obdiv či vzor v antických mysliteľoch. Dielo pôsobí ako vlastná apologéza, je však preniknuté silným nezávislým myslením a z autora cítiť vnútornú slobodu a čisté svedomie, a preto nakoniec pôsobí sympaticky. &lt;br /&gt;
Abelárd zameral svoju prácu na tri oblasti, a to už spomenutú teológiu, potom logiku a etiku.&lt;br /&gt;
      Logiku zahňuje dielo Sic et Non (1121), Dialectica (približne 1120 ), Logika pre začiatočníkov (1120) a iné, kde sa venoval ako sémantike, tak aj metodickým postupom logiky podľa svojej tézy Intelligo ut credum ( Snažím sa pochopiť, aby som veril )4. Pozoruhodný je spis Sic et Non („Áno i nie“ alebo iný preklad „Pre a proti“), kde zozbieral rôzne výroky svätých otcov, ktoré boli zdanlivo rozporuplné a podnecovali preto k úvahám s cieľom, aby sa čitatelia čo najviac venovali skúmaniu pravdy a tak rozvíjali svoje rozumové schpnosti. &lt;br /&gt;
„ Prológ k Sic et Non je obranou tolerancie v diskusii o cirkevnej tradícii, ukazuje cestu a metódu, ako rozlišovať medzi pravdou a nepravdou....Múdrosť spočíva v kladení otázok a pravý kľúč k múdrosti spočíva vo vytrvalých ačastých otázkach. 1 pochybnosťou sa dostávame k otázke, otázkou hľadáme a nachádzame pravdu. Kladenie otázok je nástrojom dialektiky, vedy, ktorá skúma pravdu : „ ten, kto sa pýta, vyjadruje tak svoje vlastné pochybnosti, aby tak získal istotu, ktorú ešte nemá. ““ 2&lt;br /&gt;
         Pri riešení rozporov za nezpochybniteľnú autoritu považoval Písmo&lt;br /&gt;
 a o dielach neskorších autorov tvrdil, že sa má slobodne premýšľať aj pochybovať o nich. Týmto spôsobom bolo vlastne filozofické myslenia teda rozum sudcom i v oblasti náboženských právd. Naproti tomu sa považoval za pravoverného kresťana a aj žil prísnym mnížskym životom a seba považoval sa za verného syna cirkvi. [3]&lt;br /&gt;
     Bol sčítaný v antickej literatúre a bol presvedčený, že Boh osvietil a odmenil za príkladné životy aj niektorých antických teda pohanských filozofov ( Sokrates, Platón, Seneca, Vergilius, Cicero,) a tí učili niečo z najdôležitejších kresťanských doktrín . 3&lt;br /&gt;
        Etika : Abelárdove etické úvahy sú na dobu vzniku netypické. Sú originálnym spojením antickej etickej tradície a kresťanskej morálky. &lt;br /&gt;
Dielo Ethica ( Scito te ipsum ) 1138(?) v preklade „Etika či poznaj sám seba“ už podľa názvu vychádza z princípov Sokrata, ktorý uznával túto tézu. 4 &lt;br /&gt;
V zmysle kresťanského sokratizmu identifikoval etiku ako poznanie teda vedomie o sebe, keďže pre morálne hodnotenie nie je rozhodujúci len samotný čin, ale aj úmysel konajúceho.&lt;br /&gt;
     V diele kladie dôraz nielen na vonkajšie skutky ( skutky nepokladá týmto sa menej podstatné ), ale aj na vnútorné myslenie z ktorého pochádzajú. Týmto vstupuje úmysel – intentio ako ďalšia premenná do rovnice morálneho hodnotenia. Kritériom etickej kvality sa stáva svedomie jednotlivca a z neho vychádza jeho etický úsudok. Hriech spočíva v úmysle konať chybne, teda keď sa rozhodne konať proti svojmu svedomiu, či už sa čin stal, alebo nestal. Vina existuje už vo chvíli rozhodnutia konať nesprávne. Tento Abelárdov postoj je prísnejší morálny štandard než bežná etika stredoveku. Naproti tomu dotýka sa aj úskalí, ktoré mu odporcovia vyčítali, lebo Abelárd tvrdil, že aj muži, čo ukrižovali Krista boli nevinní, keďže si mysleli, že to majú robiť a neboli si vedomí činenia zla. Súhlas pre konanie je hriešny len vtedy, keď obsahuje opovrhnutie dobrom a spravodlivosťou ( t.j. zároveň Bohom) a správny vtedy, keď ukazuje rešpekt a lásku k dobru.&lt;br /&gt;
    Ľudská spravodlivosť a súdy sa však oprávnene môžu zaoberať a hodnotiť iba vonkajšími činmi, lebo vnútorné zámery môže poznať len Boh.&lt;br /&gt;
Teodicea. Tým Abelárd vysvetľoval, prečo Boh môže z tajomných dôvodov odsúdiť aj ľudí, ktorí nič zlé nevykonali, keďže tvrdil, že Boh musí mať na všetko dôvod. ( Tu vidno silné ovplyvnenie stoickým fatalizmom).5&lt;br /&gt;
Svedomie . Rozdiel so stoickým pohľadom bol v tom, že v stoickom pohľade cnosti i neresti boli charakteristiky človeka, kým pre Abelarda len vrodené sklony, ktoré človek môže ovládať a naša správnosť alebo hriešnosť jednania záleží od toho, či súhlasíme alebo odmietame ich. Týmto cnosti a neresti označil za eticky neutrálne, činy za indiferentné a rozhodujúcim činiteľom etického hodnotenia určil vnútorný úmysel (intentio). Pokánie má zmysel, len keď slúži k ozajstnej etickej premene človeka. Rozhodnutie preň musí byť teda slobodné a jednotlivec ho musí chápať.&lt;br /&gt;
Tolerancia .  Dielo Dialogus inter Philosophum, Judaeum, et Christianum 1125/26(?) „Rozhovor medzi filozofom, židom a kresťanom“ obsahuje myšlienku Abelardovej etiky - ideu tolerancie.&lt;br /&gt;
„Spis Collationes sive Dialogus začína opisom nočnej vízie, v ktorej k autorovi prichádzajú traja muži s rozličnou vierou (diversis fidei sectis) a s prosbou, aby ich rozsúdil.Všetci vyznávajú jedného Boha, no spôsob jeho uctievania je u každého z nich iný. Pohan, nazvaný aj filozof, sa pridržiava prirodzeného mravného zákona, pre žida a kresťana sú východiskom záväzné posvätné knihy. Rôznosť vier a postojov ich vedie k diskusiám, porovnaniu a „rozsúdeniu“ argumentácií. Neúspešné pokusy ukončiť rozhovor a ťažkosti s tým spojené sú dôvodom hľadania sudcu, ktorý sa bude pridŕžať rozumových argumentov. “1&lt;br /&gt;
      Celý dialóg pozostáva z dvoch hlavných častí: v prvej vedie dialóg filozof so zástupcom židovského náboženstva, v druhej s kresťanom. Predstavitelia náboženstiev sa priamo nekonfrontujú. Arbiter (štvrtá postava) vstupuje do rozhovorov iba v nepatrnej miere a ani na konci nevynesie záverečné „rozsúdenie“ týkajúce sa prednosti, výlučnosti či pravosti niektorého z náboženstiev. Treba poznamenať, že arbitrom nie je filozof ( lebo jeho postoj je tiež považovaný len za jednu z foriem viery ) arbitrom , ktorý do dialógu zasahuje len minimálne je autor spisu, čo nevylučuje, že Abelárdove myšlienky vyjadruje postava filozofa, prostredníctvom ktorého predstavil svoju koncepciu argumentatívnej teológie. Autor spisu prijíma úlohu arbitra, o ktorú žiada filozof, uvedomuje si však svoju nedostatočnosť, pokiaľ ide o problematické otázky ľudskej existencie (Abaelard 2008a, 86). Zároveň poukazuje na výhodu filozofa pred židom a kresťanom. V argumentácii môže použiť proti nim Písmo a  rozum. Ani jeden z veriacich nemôže hľadať námietky proti písanému zákonu filozofa, pretože ten sa na žiadny neodvoláva. Môžu argumentovať výlučne rozumovými dôvodmi (rationibus), no tými lepšie disponuje práve filozof. Filozof je zástanca prirodzeného zákona. [4]&lt;br /&gt;
           Spis celkovo pôsobí ako prejav rešpektu k inému vyznaniu, ale zároveň na právo väzby k vlastnej náboženskej tradícii, tu konkrétne k obhajobe kresťanstva, keďže Abelard nezastával náboženský indiferentizmus.&lt;br /&gt;
Tolerancia sa prejavuje v postoji, že arbiter sa nakoniec zrieka ulohy vysloviť, kto má v dialógu pravdu. Možno povedať ,že spis predstavuje v konečnom hodnotení rozhovor kresťana so sebou samým.&lt;br /&gt;
             Každé náboženstvo obsahuje aspoň určitý prvok pravdy, preto kresťanstvo si nemá robiť nárok na to, že je jediné pravdivé. 2Morálne predpisy jednotlivých náboženstiev sú pre morálku zbytočné. Týmto názorom Abelárd zosvetšťuje morálku a oslobodzuje ju od náboženských predpisov [3] Naplnením prirodzeného zákona človeka dosiahnene najvyššie dobro teda šťastie. Zdrojom prirodzeného zákona ( nášho morálneho vedenia ) je Boh takže okrem toho, že je najúplnejšie vyjadrený v Biblii dosiahli ho prostredníctvom svojej etiky aj pohanskí filozofovia ( praví filozofi ako Sokrates, Seneca ), lebo boli milovníci božskej múdrosti.&lt;br /&gt;
Práve etika je najvyšším filozofickým poznaním ( posledný predstupeň &lt;br /&gt;
k teologickému uchopeniu Boha ), človek totiž smeruje k Bohu ako k svojemu najvyššiemu dobru ( aj keď to smerovanie nemusí poznať ). Prirodzený zákon je zapísaný do podstaty prírody i ľudského rozimu a etika ho odhaľuje.&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
      Okrem prínosu k etike Abélárd sa zapísal do histórie ako zakladateľ konceptualizmu, ( koncept ako všeobecný pojem), keď sa snažil vyriešiť problém univerzálii. Abelárdova odpoveď bola „ universalia in rebus “ - iniverzálie nie sú pred vecami alebo po jednotlivinách, ale univerzálie sú vo veciach. V skutočnosti, ktorá nás obklopuje sú univerzálie len vo veciach, ale &lt;br /&gt;
u Boha sú pred vecami ako praobraz stvorenia.  Jeho postoj sa tiež nazýva umiernený nominalizmus.&lt;br /&gt;
         V súčasnej dobe je koncept v umení veľmi silným a živým prúdom a  to dokonca tak, že vyraďuje aj estetickú stránku umeleckého diela. „Cieľom konceptuálneho umenia je interaktivizovať reflexívne myslenie príjemcu, ktoré nie je prvoplánovo zamerané na estetické vnímanie artefaktu, ale na jeho ideu a jej významový kontext.“ 1Ktovie či Abelárd v stredoveku tušil, kam sa jeho myšlienky posunú a či by bol rovnako tolerantný k mnohým kontroverzným konceptuálnym dielam, tak ako učil toleranci a rešpektovaniu názorov.&lt;br /&gt;
Odkazy :&lt;br /&gt;
1.Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008, str.140&lt;br /&gt;
2.Podľa nominalismu skutočnými sú iba jendnotlivina a všeobecné pojmy sú iba menami.&lt;br /&gt;
3.&lt;br /&gt;
4.&lt;br /&gt;
5.  To sa aj dnes v teologickom chápaní väčšiny cirkviev považuje v mnohých črtách za heretické a arianistické. To je &lt;br /&gt;
      možno  dôvod prečo existuje tak málo odborných diel o Abelárdovom učení od autorov z radov tradičnej či &lt;br /&gt;
      ortodoxnej teológie.&lt;br /&gt;
7.   Vo svojom prvom liste Abelardovi Heloisa píše : „ Řekni mi jedině, múžeš li, proč jsi mne po našem vstupu do kláštera, o němž jsi ty sá m   jedině rozhodl, tak zanedbával a tak na mne zapomněl, že jsem nemohla okřát ani rozhovorem v tvé  přítomnosti, ani dopisem v nepřítomnosti....Marne očekávam, že bys byl štedrý v činech, když vidím, jak jsi lakomý v slovech. Až dosud jsem se domnívala, že jsem měla právo na tvuj dík, neboť jsem podle tvé vule   vypnila vše, a doposud setrvávam plně v tvé poslušnosti. Neboť mne , když jsem byla mladičká, nepřivedla      k drstnostnem klášterního obcování náboženská žboznost, ale toliko tvuj rozkaz....Za to jistě nemohu očekávat  od Boha žádnou odměnu, neboť, co jsem učinila , nestalo se z lásky k němu.“ Abelard a Heloisa : Dopisy  utpení &lt;br /&gt;
a lásky, ODEON Praha 1976, str. 82-83&lt;br /&gt;
9.Kladenie otázok je typická Sokratova metóda, Abelárd túto dialektiku prepracováva a rozširuje &lt;br /&gt;
14.&lt;br /&gt;
15.Toto je veľmi odvážna myšlienka na 12.storočie, keď vládla „Náboženská neznášanlivosť. Vyzdvihovanie Božej  &lt;br /&gt;
     moci malo za následok presadzovanie exkluzivistického chápania zjavenia. To sa spolu s hierarchistickým chápaním      cirkevnej autority využívalo na podporu nárokov náboženstva na absolútnu pravdu. Keď sa takýto obraz Boha spojil &lt;br /&gt;
     s politickou a vojenskou mocou, výsledkom bolo náboženské prenasledovanie, križiacke výpravy, náboženské&lt;br /&gt;
      vojny,...a to všetko v Božom mene“  Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, &lt;br /&gt;
     Bratislava 2009 Str.193 &lt;br /&gt;
     Treba ešte v tej súvislosti poznamenať, že najväčším Abelárdovým odporcom bol  Bernard z Clairvaux &lt;br /&gt;
     (1090-1153), ktorý zariadil  Abelárdovo odsúdenie na synóde v Sens aj jeho neúspech neskôr po odvolaní u pápeža &lt;br /&gt;
     ( na pápeža   Innocenta II.  mal vplyv,  keďže  sa zaslúžil o jeho zvolenie a bol jeho učiteľ ) . Do histórie vstúpil &lt;br /&gt;
      okrem iného ako  vyhlasiteľ tragickej druhej križiackej výpravy (1147-1149), ktorá mala krvavo pomstiť obete  &lt;br /&gt;
      prvých križiackych  výprav (1096-1099).&lt;br /&gt;
&amp;lt;gallery&amp;gt;&lt;br /&gt;
# Položka číslovaného seznamu&lt;br /&gt;
&amp;lt;/gallery&amp;gt;&lt;br /&gt;
Zdroje :&lt;br /&gt;
Zdroje :&lt;br /&gt;
&lt;br /&gt;
              [1.] Dejiny etického myslenia, ed. Anna Remišová, KALLIGRAM, Bratislava 2008,&lt;br /&gt;
[2] „Malé dejiny folozofie“ od Hans Joachim Storig, Karmelitánske nakladatelství 2007, Praha&lt;br /&gt;
[3] Masarykova univerzita, Dejiny filozofieII./ Abelard&lt;br /&gt;
      https://is.muni.cz/do/rect/el/estud/ff/ps10/phil/web/pa12.html 18.4.2016&lt;br /&gt;
[4] Filozofia roč.68, č.6 str.481-495 Martin Vašek :„Abelardova filozofická reflexia náboženského dialógu.“&lt;br /&gt;
[5] AUSPICIA- recenzovaný časopis , vyd.Vysoká škola evropských a regionálnych studií, České Budejovice&lt;br /&gt;
     červen 2007&lt;br /&gt;
[6] Tomáš Halik : Noc spovědnika, Nakladatelství Lidové noviny,2.vyd. 2014&lt;br /&gt;
[7] Ian G.Barbour : Keď sa veda stretne s náboženstvom, KALLIGRAM, Bratislava 2009&lt;br /&gt;
[8] Jeruzalemská Biblia, preklad Anton Botek, Dobrá kniha Trnava 2015&lt;br /&gt;
[9]  Abelard a Heloisa : Dopisy utpení a lásky, ODEON Praha 1976 ( Historia calamitatum  Abaelardi,                                                                                          Epistulae ad Heloissam&lt;br /&gt;
--[[Uživatel:Romain|Romain]] ([[Diskuse s uživatelem:Romain|diskuse]]) 6. 10. 2016, 11:05 (CEST)romain&lt;/div&gt;</summary>
		<author><name>Romain</name></author>
		
	</entry>
</feed>